Musíme neustále zamestnávať ich myseľ, rozumiete?”
“A ako to chcete urobiť?”
“Načo reagujú ľudské inštinkty najlepšie? Predsa na strach! Musíme ich udržovať v neustálom strachu.”
“Strachu o čo?”
“O holé prežitie.”
“A ako to urobíme?”
“Poriadne ich zamestnáme. Ale zasa primerane, nemôžeme z nich úplne vyčerpať ich silu. Predsa len ich potrebujeme. Videl by som to tak na 5 dní v týždni. Osem hodín denne. Minimálne samozrejme. Cez víkend zregenerujú. A môžu opäť pracovať.
A peniaze? Musíme ekonomiku postaviť tak, aby si každý zarobil toľko, aby splatil svoje životné nároky a potreby. Nič moc naviac, rozumiete?
S množstvom peňazí rastie sloboda a ľudia by si mohli začať robiť, čo by chceli. Keby si príliš našetrili, dokázali by opustiť svoje zamestnanie a založili by si vlastné podniky. To nemôžeme riskovať.”
“Prečo?”
“Vy to nechápate? Potrebujeme robotníkov predsa! Potrebujeme poslušných, nepremýšľajúcich robotníkov. Keď ich poriadne zamestnáme a oni budú riešiť len svoje problémy, nebudú mať čas sa sami seba pýtať, čo skutočne chcú, nebudú mať čas dostať sa do priestoru “za myšlienky”, kde ako vieme, je miesto, pre čistý rozhovor s Bytím. A to im nemôžeme dovoliť.
Nastavíme ceny nehnuteľností tak, aby si museli brať hypotéky. To ich úplne pripúta k ich práci a strach o ich vlastnú existenciu ich uzemní tak, že nebudú mať žiadne myšlienky nato, aby sa osamostatnili. Akokoľvek.
Tiež im znemožníme prístup ku kvalitným potravinám. Obklopíme ich chémiou. To potlačí ich vnútorný hlas a pomaly bude ničiť aj ich telá. Z čoho nám opäť poplynie množstvo finančných prostriedkov.”
“Z ich zničených tiel? Ako?”
“V skutočnosti to nieje chémia, čo by ničila ich telá. Sú to ich myšlienky, ktoré práve používaním tejto chémie “ochorejú”. Oni nebudú vedieť, že zmenou myslenia môži uzdraviť svoje telo.
Naučíme ich spoliehať sa na chémiu aj v podobe liekov. Vyškolíme lekárov, aby neodporúčali nič iné. Rozsejeme jasnú nedôveru v akékoľvek iné alternatívne spôsoby liečenia. To bude vynikajúce! A samozrejme, škôlky a školy, musia byť nastevené tak, aby nám týchto poslušných zamestnancov produkovali, rozumiete?”
“No, to chápem. Ale ako to chcete nastaviť?”
“Úplne jednoducho. Deti sa učia a prijímajú úplne všetko, čo vidia. Takže my v nich nemôžeme prebúdzať zvedavosť. Zasypeme ich informáciami, ktoré sa budú musieť naučiť. Bez otázok. Bez vytvárania si vlastného názoru. Nemôžeme podporovaž ich jedinečnosť, v tom by mohli nájsť silu a vyniknúť nad ostatnými, to nejde. Potrebujeme uniformitu, chápate? Takže sa bude známkovať.
Prebudíme v nich súťaživosť. A rivalitu. A to tak, že im vsugerujeme, že na svete nieje ničoho dostatok. Že je potrebné za miesto na slnku bojovať. Oni nebudú vedieť, že pravda je pravý opak. A budú sa snažiť byť najlepší. Vo všetkom. Budú sa snažiť doťahovať svoje nedokonalosti, ale budú tým pádom zabúdať sa sústrediť nato, v čom vynikajú a nebudú podporovať svoju jedinečnosť.
Zamestnáme ich honbou za štúdiom a získavaním informácii natoľko, že ich jediným cieľom bude pokiaľ možno vyštudovať vysokú školu a získať čo? Áno! Predsa kvalitné zamestnanie! A máme to tu! Hotového, našeho novodobého otroka. Chápete? No nieje to geniálne?”
Povedal by som, že úplne! No, ale až budete mať tohto zamestnanca a on sa dostane po práci domov, tak, čo bude robiť?”
“Bude predsa čumieť na telku! To je ten správny nástroj nato, aby sme im všetkým vliali do hláv informácie, ktoré my sami chceme, aby oni spracovávali. Takže im môžeme podsúvať ďalšie strachy, či také informácie, aby vytvárali len negativistické myšlienky. Rozumiete? To ich uzemní. V tom zhone a ich neustále zaneprázdnenej mysli nikdy nenájdu spojenie so sebou samým. Nikdy neprecítia to stále, skutočné šťastie, ktoré oslobodzuje. Ich telá budú choré a ich myseľ tiež. Búdú vždy bojovať. O pozornosť, o energiu, o lásku. Budú to všetko chcieť od druhých. A nebudú vedieť, že oni sami už to dávno majú. V tom bude naša sila. A najlepšie na tom je, kedže nebudú poznať nič iné, tak to budú opakovať stále a stále dookola. budú to učiť svoje deti. Systém, ktorý sa sám rozširuje a udržuje. No nieje to geniálne?”
“Je. Totálne!”